Spotting trip report – Japonsko a Južná Kórea (1. časť)

• 20.08.2023 09:00

Krajiny ďalekého východu, predovšetkým Japonsko, patria medzi obľúbené destinácie cestujúcich spotterov. Nielen pestrosťou leteckých spoločností, z ktorých mnohé sú pre európskeho spottera vzácne, ale aj relatívne dobrými podmienkami na fotografovanie lietadiel, aspoň čo sa oficiálnych miest týka. Prakticky každé väčšie japonské letisko má vyhliadkovú terasu, ktorá navyše väčšinou ani nie je zasklená, niečo čo sa v našich končinách už tak ľahko nevidí. Preč sú tie časy, kedy aj v Európe sa dalo pohodlne stráviť pekný deň na streche niektorého z terminálov a odtiaľ pozorovať a fotografovať lietadlá okolo seba. Dnes, ak aj terasy ešte existujú, sú vybavené sklom, ktoré fotografom výrazne sťažuje prácu a väčšina spotterov sa im preto aj vyhýba. Väčšina terás však nedobrovoľne ustúpila výstavbe nových častí letiska, prípadne padli za obeť prehnaným bezpečnostným obavám v myslení zodpovedných plánovačov a manažérov letísk. V Japonsku je to inak, na väčšine letísk existujú dodnes buď úplne otvorené vyhliadkové terasy, alebo maximálne zabezpečené drôtmi s istými rozstupmi, medzi ktorými je možné prestrčiť objektív, prípadne ak sú chránené pletivom, sú v ňom cielene vyrobené diery pre objektívy fotografov. Navyše, tieto terasy sú dostupné väčšinou bezplatne. Pozorovanie a fotografovanie lietadiel je na japonských letiskách akousi tradíciou a stretávajú sa pri ňom nielen zanietení fotografi, ale aj bežní cestujúci pred odletom či rodiny s deťmi počas víkendov. Samozrejme, existencia vyhliadkových terás nijako neznižuje možnosti fotografovania aj na iných miestach okolo letísk, napríklad pri vzletových a pristávacích dráhach.

Aj preto patrí Japonsko medzi opakované ciele mojich spotterských výletov do Ázie. Prvýkrát som sa do Japonska ako takého dostal v novembri 2005, kedy som bol vyslaný na pracovnú cestu od svojho vtedajšieho zamestnávateľa. Tá vtedy viedla do Osaky a absolvoval som ju s leteckou spoločnosťou Emirates, vtedy ešte pomerne vzácnym typom A340-500. Samozrejme, voľné chvíle mimo pracovného programu som využil na spotting v Osake, ale dlhšie voľno v nedeľu mi umožnilo aj zakúpiť si letenku s All Nippon Airways do Tokia na palube Boeingu 747-400, keďže mojím cieľom bolo letisko Narita, nešlo vtedy o „zhustenú“ verziu typu určenú pre domáce linky, ale bežné „jumbo“ lietajúce aj na medzinárodných letoch. Spiatočný let som dokonca absolvoval v lietadle vo farbách Pokémonov... Nakoľko išlo o veľmi krátku návštevu na pár hodín a ani počasie nebolo ideálne, strávil som celý pobyt práve na terasách letiska Narita. Zistil som, že hoci majú svoje nedostatky (napr. prekážanie lietadiel zaparkovaných pri jednotlivých východoch alebo horúceho vzduchu z ich motorov a pomocných pohonných jednotiek pri fotografovaní lietadiel v pozadí), predstavujú vítanú možnosť fotografovania aj z pohodlia letiskových terminálov. A tak bolo jasné, že do Tokia sa určite budem chcieť vrátiť. Trvalo síce ešte pár rokov, než som sa osmelil na cestovanie do vzdialených končín sám (o tom, ako som zbytočne stratil dlhé roky čakaním na „kamarátov“, ktorí stále len sľubovali ako už budúci rok určite pôjdu, som sa už v minulosti zmieňoval), ale vo februári 2012 som do Tokia zavítal prvýkrát ako spotter a „za svoje“. Letel som vtedy so spoločnosťou Alitalia za veľmi dobrú cenu, ale aj veľmi krkolomným spôsobom. Moju cestu navyše skomplikoval krach maďarského dopravcu Malév tesne pred odletom, s ktorým som mal absolvovať prvú etapu cesty z Budapešti do Milána.

Moje skúsenosti s takýmito situáciami ešte vtedy neboli veľmi veľké, avšak podarilo sa mi dohodnúť alternatívny spôsob dopravy priamo dopravcom Alitalia z Viedne, ten však lietal iba do Ríma, takže odtiaľ som zase musel letieť vnútroštátnym letom na milánsku Malpensu, aby som odtiaľ konečne mohol nastúpiť na palubu A330-200 tejto spoločnosti. Spiatočný let síce už nebol skomplikovanými podobnými udalosťami a viedol opäť cez Miláno do Prahy, pričom posledný úsek som absolvoval na palube A320 spoločnosti Air One, ktorý ma prekvapil svojou prázdnou palubou, napriek tomu mi stewardka nedovolila presadnúť si do úplne prázdneho radu u núdzového východu... Avšak okrem komplikácie s cestou dopadla prvá návšteva Tokia veľmi dobre, a tak už o dva roky neskôr moje kroky opäť mierili do japonskej metropoly. Vo februári 2014 som však letel cez Moskvu s leteckou spoločnosťou Aeroflot a samotný let bol tento krát úplne bez problémov (je smutné, že oboma dopravcami sa buď už nikdy alebo minimálne na dlhú dobu asi neodveziem...). Už v Moskve počas medzipristátia ma však šokovala predpoveď počasia pre Tokio, ktorá sľubovala zamračené počasie so snežením, dokonca hrozilo intenzívne sneženie. Hoci sa môže zdať, že však vo februári je to predsa bežné, treba vysvetliť, že počasie v Tokiu je trochu odlišné od nášho a zimy sú tam spravidla slnečné a teplejšie ako u nás. Intenzívne sneženie sa síce pri prílete do Tokia nekonalo, avšak celý môj pobyt bol sprevádzaný zamračeným a chladným počasím a to sneženie ma dobehlo v iný deň, keď som zažil, bohužiaľ na vlastnej koži, abnormálnu situáciu, kedy v Tokiu bežných ľudí, ale hlavne vodičov prekvapilo neštandardné silné sneženie, dokonca sa vtedajšia situácia dostala aj do správ v našich televíziách. Z celého pobytu som mal možno 5-6 hodín slnka (čo štatisticky vychádza v zime ani nie na jeden deň) a nezachránil to ani jednodňový výlet do Fukuoky, kde bolo tiež celý deň zamračené. Z tohto výletu som sa preto vracal veľmi smutný a sklamaný.

Možno aj preto trvalo celých 6 rokov, než som sa do Tokia odhodlal vypraviť znova. Tento krát ma zaujala cenová ponuka v akcii od spoločnosti Air France a keďže s kamarátom Mirkom sme už dlhšie spomínali, že sa do Tokia vyberieme, predostrel som mu ponuku a rozhodli sme sa vyraziť. Termín sme si stanovili na koniec januára 2020 a hoci on by bol pripravený stráviť celú dobu cca 8 dní v Tokiu, presvedčil som ho, aby sme do výletu zakomponovali aj nejakú inú destináciu. Voľba padla na juhokórejský Soul. Ten som už v minulosti tiež navštívil, avšak iba na pár hodín počas medzipristátia na veľkom okružnom výlete po viacerých krajinách juhovýchodnej Ázie (Tchaj-wan, Singapúr, Thajsko), nakoľko spiatočný let z Bangkoku do Viedne som absolvoval spoločnosťou Korean Air. Úmyselne som si naplánoval let z Bangkoku do Soulu tak, aby som mal v juhokórejskej metropole dostatok času na nejaké fotografovanie. Bolo to síce iba pár hodín, ale stačilo to na to, aby som mohol opustiť tranzitný priestor a vybrať sa na krátky exkurz k jednej z dráh letiska Incheon, ale počasie tiež nebolo ideálne, a tak som záver tranzitného pobytu absolvoval v priestore východov vtedy ešte jediného terminálu 1, odkiaľ sa dali fotografovať lietadlá na rolovacích pruhoch a pri východoch oproti stojaceho satelitu. Aj tam som si povedal, že do Soulu sa chcem vrátiť na dlhšie, a tak voľba vedľajšieho výletu z Tokia pre mňa bola celkom jasná. Mirek neprotestoval, takže som sa pustil do hľadania najvhodnejších leteniek. Paradoxne, cenovo aj časovo najvýhodnejšie vyšli letenky s Ethiopian Airlines, ktorý na úseku Soul-Tokio využíval 7. slobodu Dohovoru o medzinárodnom civilnom letectve, teda možnosť prepravovať cestujúcich medzi dvoma krajinami mimo domovskej krajiny.

O všetky cestovné náležitosti aj ubytovanie som sa postaral ako obvykle ja, pričom sme vyhodnotili, že na pobyt v Soule nám postačujú dva dni a sústrediť sa budeme najmä na fotografovanie v Tokiu a radšej si po mojich negatívnych skúsenostiach spred 6 rokov necháme časovú rezervu pre prípad nepriaznivého počasia. Všetko bolo teda zariadené, ubytovania rezervované, letenky zakúpené a čakali sme na dátum nášho odletu. To by však nemohla byť moja diaľková cesta, aby neprišli nejaké komplikácie. Tento krát boli hneď tri. Tá prvá je asi každému jasná, ak pripomeniem, že išlo o január 2020... V tom čase už prenikali aj k nám správy, že v Ázii sa niečo deje, nejaký vírus, ochorenie, ktoré sa rýchlo šíri, svet ale ešte nebol v nejakej panike. Jednak v Ázii (a tiež v Afrike) tých epidémií vzniklo už niekoľko a väčšinou sa obmedzili na regionálny význam a nejako hlbšie nezasiahli do svetového vývoja. No a taktiež asi nikto neveril, že by sa svet v 21. storočí mohol ponoriť do niečoho, čo dlhé generácie nezažil. Akosi sme si zvykli, že celý svet bol otvorený, voľne dostupný, začali sme to považovať za samozrejmosť a nevedeli sme si ani predstaviť čo nás o pár mesiacov čakalo. Preto aj naše prípravy pred odletom do Ázie sme iba rozšírili o nákup niekoľkých kusov jednorazových rúšok (vtedy ich ešte bol celkom dostatok a stáli 13 centov kus, o pár mesiacov neskôr sme si ich šili doma svojpomocne, lebo sa nedali zohnať nielen doma, ale ani v susedných krajinách) a našim blízkym sme sľúbili, že si hlavne vo verejnej doprave budeme dávať pozor. Našťastie, v tomto smere to dopadlo podľa očakávania a pobyt sme absolvovali bez väčších problémov, jedine v soulskej verejnej doprave mali rúško už všetci Ázijci. Našu cestu však skomplikovalo ešte niečo, aj keď nakoniec sme z toho vďaka mojej šikovnosti a prezieravosti vyťažili oveľa viac ako sme si mohli vôbec želať.

Ako sa blížil dátum nášho plánovaného odletu, začali sme samozrejme sledovať predpoveď počasia, hlavne v Tokiu. Náš pobyt mal totiž začať najprv takmer 5 dňami v Tokiu, potom sme sa mali presunúť na dva dni do Soulu a následne sa ešte na jeden deň naspäť do Tokia, odkiaľ sme po cca 24 hodinách mali odlietať domov. Nie som síce poverčivý, ale v čo neomylne verím, je tzv. zákon schválnosti a skutočnosť, že ja som sa zjavne nenarodil pod šťastnou hviezdou, minimálne čo sa týka počasia. Áno, občas sa stane, že ma počasie aj pozitívne prekvapí, ale takéto prípady by sa dali za roky môjho cestovania spočítať prakticky na prstoch jednej ruky. Mňa sprevádza skôr opačný jav, a síce že v destinácii kam sa chystám je až do môjho príchodu pekné počasie, po mojom odchode opäť pekne, avšak práve na môj pobyt je to niečo medzi podpriemerným počasím a čistým zúfalstvom. Neviem, prečo sa mi to deje a snažím sa proti tomu bojovať ako sa len dá, ale väčšinou sa mi nepodarí zvíťaziť. Aj preto nesledujem predpovede počasia na dlhý čas dopredu, jednak nie sú príliš vierohodné a taktiež by som sa len zbytočne znervózňoval niečím, čo aj tak nedokážem zmeniť. Keď sa však už dátum odletu blíži, nedá mi to na nejakú tú predpoveď nakuknúť. A vtedy sa spravidla skončí moja dobrá nálada a tešenie sa na výlet, lebo to čo uvidím, ma väčšinou nepoteší. Tento krát by to však bol slabý výraz na opis toho, na čom sa všetky stránky o počasí zhodovali. V Tokiu nás čakalo neskutočne daždivé, chladné a pochmúrne počasie, a to počas celých 4,5 dňa, ktoré sme tam mali stráviť až do odletu do Soulu. Nechcel som tomu veriť, že opäť môžem mať takú smolu v období roka, ktoré je štatisticky relatívne slnečné a suché a najmä potom, čo sa mi to už raz, pred 6 rokmi, stalo. Tento krát síce nehrozilo sneženie, ale ani zamračené počasie s dažďom nebolo nič lákavé.

Už sme pomaly prepadali zúfalstvu, že prakticky celý náš japonský pobyt vyjde prakticky nazmar (nakoľko ten jeden posledný deň pred odletom bol viac-menej symbolický), keď sa na nás usmialo šťastie z úplne nečakanej strany. To vlastne ani nie je ten správny výraz, pretože kto si trochu pamätá roky pred nástupom koronavírusu, určite vie, že Francúzi ako národ veľmi radi štrajkovali, a to všade, kedykoľvek a za všetko, resp. proti všetkému. Ten národ to má asi v krvi, že potrebuje stále proti niečomu protestovať, na čo má samozrejme právo, s čím však nesúhlasím, že si berie za rukojemníka cestujúceho a ničí mu plány. Ja som našťastie zrážku s francúzskou chuťou štrajkovať zažil doposiaľ iba dvakrát. Raz počas jednej z mojich návštev Paríža štrajkoval personál prímestských vlakov RER, ktoré sú hlavným spôsobom dopravy z oboch parížskych letísk, takže som z letiska Orly do svojho hotela pri letisku Charles de Gaulle cestoval niekoľko hodín v preplnených autobusoch cez nekonečné dopravné zápchy. Druhýkrát ma štrajk postihol u personálu Air France, keď som sa vracal zo Šanghaja domov a mal som letieť do Budapešti, vtedy mi okrem výmeny pôvodne plánovanej A380 za B777-300 v „domácom“ natrieskanom usporiadaní ešte zrušili aj let do Budapešti s tým, že personál v Číne ma chcel poslať do Paríža a tam sa o mňa „postarajú“. Našťastie som bol neoblomný a po dlhom vysvetľovaní zemepisu a naliehaní konečne vedúca zmeny personálu pochopila, že ma radšej presunie na let do Viedne, len aby sa ma zbavila. A tento krát hrozilo niečo podobné, personál Air France sa opäť rozhodol, že im niečo nevyhovuje (už si nepamätám, či išlo o vek odchodu do dôchodku, výšku platov či niečo iné) a cestujúcich si opäť zoberie za rukojemníkov.

Len dva dni pred plánovaným odletom sa v médiách aj na webstránke Air France objavila informácia o štrajku, ktorý mal trvať niekoľko dní a mal postihnúť veľké množstvo diaľkových aj regionálnych letov Air France. Súčasťou informácie bola aj ponuka, že cestujúci, ktorí majú na toto obdobie zakúpené letenky, si ich môžu bezplatne zmeniť na neskorší dátum a to maximálne o 4 dni. Najprv ma pochytila zlosť, že pri tom všetkom sa udeje ešte aj toto, ale vzápätí mi skrsla v hlave myšlienka, že chuť Francúzov štrajkovať by sme mohli využiť v náš prospech a takpovediac „vybabrať“ s počasím v Tokiu. Svoj nápad som okamžite predostrel Mirkovi a keďže jeho aj moja dovolenka v práci sa ešte dala posunúť a aj všetky naše hotelové rezervácie boli zatiaľ zrušiteľné, začal som nápad realizovať. Podarilo sa mi dovolať sa do kancelárie Air France/KLM v Prahe, takže som mohol komunikovať pohodlne v domácom jazyku a pracovníčke som vysvetlil situáciu a odvolal som sa na ponuku dopravcu o preložení plánovaných letov. Našťastie sa to dalo bez problémov zrealizovať, limitovaní sme boli iba naším ďalším letom z Tokia do Soulu 29. januára večer a možnosťou bezplatného posunu letov Air France maximálne o 4 dni. Takto nečakane sa mi podarilo vyhnúť sa najhoršiemu počasiu v Tokiu a minimalizovali sme aj riziko prípadných komplikácií s letmi v dôsledku štrajku. Bolo mojím šťastím ale aj umom, že som zareagoval veľmi rýchlo a situáciu takto vyriešil, lebo štrajk sa nakoniec ukázal byť nie taký silný ako sa predpokladalo a všetky naše pôvodné lety by sa boli realizovali v plánovanom čase, my sme však už mali naše lety zmenené a v Tokiu nás čakala oveľa priaznivejšia predpoveď počasia.

Jediným rizikom bolo, že ak by sa niečo udialo s naším letom na trase Paríž-Tokio a nedorazili by sme podľa plánu tesne pred obedom, mohli sme prísť o celý výlet do Soulu bez náhrady, pretože náš odlet do Južnej Kórey bol už v prvý deň vo večerných hodinách. Ak sme sa však chceli vyhnúť daždivému počasiu, museli sme toto riziko podstúpiť a našťastie sa nič mimoriadne nestalo a celý výlet sme mohli absolvovať podľa nového plánu, ktorý teraz zahŕňal pol dňa v Tokiu, následne dva dni v Soule a na záver plných 5 dní v Tokiu. Pre mňa to znamenalo samozrejme zmeniť rezervácie hotelov v Tokiu podľa nového plánu, ale to sa podarilo bez väčších problémov a za približne rovnaké ceny. V práci sme si posunuli naše dovolenky o 4 dni a už nám ostávalo iba so zatajeným dychom čakať, či sa neudeje nič ďalšie, čo by narušilo naše plány. Bolo tu isté riziko, nakoľko naše cesty začínali v rôznych bodoch, moja vo Viedni a Mirkova v Prahe, následne sme sa mali stretnúť na letisku Charles de Gaulle v Paríži a odtiaľ pokračovať spoločne do Tokia a pri spiatočnej ceste zase v opačnom smerovaní. Našťastie sa nič v tomto smere neudialo a 28. januára 2020 sme obaja v ranných hodinách nastúpili na paluby lietadiel Air France a dopravili sa včas do Paríža. Ja som mal v Paríži o niečo dlhší čas prestupu ako Mirek, ale aj on mal dostatočnú rezervu pre prípadné menšie meškanie, ku ktorému však našťastie nedošlo. A tak sa naša prvá spoločná cesta do Ázie, sprevádzaná v istom momente veľkými nervami, mohla konečne začať. Ale o tom až v druhej časti trip reportu.