Spotting trip report – Japonsko a Južná Kórea (2. časť)

• 27.08.2023 09:00

Po neľahkých peripetiách tesne pred odletom a po úspešnom posune našej ceste o 4 dni, sme 28. januára 2020 konečne ja i Mirek dorazili na letisko Charles de Gaulle v Paríži. Môj prílet z Viedne bol o niečo skôr ako Mirkov z Prahy a keďže počasie bolo ráno pekné, rozhodol som sa využiť voľný čas na krátky spotting. Krátkosť času nedovoľovala nejaké experimenty s dopravou k dráham, a tak som zamieril automatickým vláčikom CDGval na osvedčené miesto južne od Terminálu 1, kde sa dá fotografovať aj bez rebríka a auta. Predtým som však aspoň letmo obišiel kruhový obvod Terminálu 1, aby som zistil, čo kde stojí. Žiadne zázraky som nečakal a ani sa napokon nekonali, ale v peknom rannom zimnom slnku som vyfotografoval aspoň zopár bežných lietadiel, než prišli husté mraky a slnko zakryli. To bol signál, že je čas pobrať sa naspäť do Terminálu 2, odkiaľ bol náš odlet s Air France do Tokia. Mirek tam už na mňa čakal a od tejto chvíle sa začal náš spoločný výlet. Let z Paríža do Tokia nebol ničím významný, po pozitívnej ale ani negatívnej stránke, prebehol štandardne bez komplikácií na palube Boeingu 777-300. Cieľovým letiskom bola Narita, kde sme aj podľa plánu predpoludním pristáli a po podrobení sa pasovým a colným formalitám sme sa hneď mohli pustiť do spottingu. Počasie v Tokiu bolo totiž našťastie presne opačného charakteru ako v Paríži, z oblačného až zamračeného rána sa postupne stávalo polojasné poludnie a podiel mrakov sa ďalej znižoval. Zopár zvyškových mrakov nás po predpovedi na pôvodný termín nášho výletu predsa nemohlo rozhodiť.

A330-300 Cebu Pacific Air RP-C3343 (NRT)	ERJ190 Mandarin Airlines B-16822 (NRT)

Fanúšikom lietadiel určite netreba pripomínať, že Tokio obhospodarujú dve letiská, staršia Haneda sa nachádza v širšom centre mesta a slúži prevažne vnútroštátnym letom, hoci v posledných rokoch sa na nej realizuje aj stále viac tých medzinárodných. Naopak novšia Narita leží asi 60 km východne od centra mesta v provincii Čiba a geograficky nemá s Tokiom v podstate nič spoločné. Ak si odmyslíme rýchlovlaky, ktoré sú poriadne drahé, tak doprava medzi Naritou a Tokiom, resp. Naritou a Hanedou trvá poriadne dlho, preto sme si museli zvoliť, ktoré z týchto letísk je pre nás prioritné a podľa toho som zvolil aj naše ubytovanie. Vzhľadom na veľký počet logojetov japonských leteckých dopravcov bola Haneda pre nás určite minimálne rovnako zaujímavá ako Narita, avšak väčšina týchto zaujímavých lietadiel lieta na krátkych vnútroštátnych letoch, takže sa aj niekoľkokrát denne opakujú, preto som usúdil, že na „pokrytie“ lietadiel na Hanede nám budú stačiť maximálne 2 dni, zatiaľ čo na Narite je potrebné stráviť viac dní, aby sme zachytili čo najviac želaných kúskov. Keďže predpovedať dopredu, v ktorý deň sa na ktoré letisko vypravíme, sa nedalo, zvolil som ubytovanie v blízkosti letiska Narita, aby sme častejšie dochádzanie na toto letisko mali čo najviac uľahčené a tie dva dni, ktoré snáď strávime na Hanede, už nejako prežijeme aj s dlhším cestovaním. Počas svojej prvej návštevy Tokia v roku 2012 som totiž býval v širšom centre mesta, čo sa však neukázalo ako dobrá voľba, nakoľko na obe letiská som to mal pomerne ďaleko, čo vyžadovalo každý deň extrémne skoré ranné vstávanie. Pri druhej návšteve v roku 2014 som už zvolil hotel na okraji mesta Narita v pešej dostupnosti miestnej železničnej stanice, odkiaľ jazdili vlaky aj na letisko Haneda a samozrejme do Tokia, zatiaľ čo na letisko Narita bol zabezpečený pravidelný hotelový shuttle.

B767-300 Japan Airlines JA602J (HND)	ERJ190 J-Air JA253J (HND)

Po prílete sme však hotel riešiť nemuseli, nakoľko nás čakal iba niekoľkohodinový pobyt a následne hneď pokračovanie našej cesty letom do Soulu, čo bola daň za posun dátumu odletu o 4 dni. Museli sme preto len niekde odložiť naše kufre, na čo našťastie dobre poslúžili samoobslužné úschovne na letisku. Potom už stačilo vonku nájsť iba správne nástupište miestneho autobusu, ktorý nám mal skrátiť cestu za fotografovaním. V úvode prvej časti som síce spomínal, že takmer všetky japonské letiská majú pekné vyhliadkové terasy a Narita nie je v tomto ohľade výnimkou, pre nás to však v tento deň nebolo vhodné riešenie. Letisko Narita má vyhliadkové terasy hneď dve, jednu na streche Terminálu 1 a druhú na streche Terminálu 2 (tá má dokonca dve časti, medzi ktorými je potrebné prejsť dlhým koridorom vo vnútri terminálu). Tá na Termináli 1 je určite lepšia, dlhšia a s lepším výhľadom, ale je orientovaná smerom na juhovýchod, takže je použiteľná iba ráno a v zime dokonca iba na prvé 1-2 hodiny. Dve malé terasy na streche Terminálu 2 (severná a južná časť) sú síce orientované lepším smerom, na severozápad a teda teoreticky vhodné na fotografovanie od poludnia až do večera, avšak jednak sú rozdelené na dve časti, medzi ktorými je nutné podľa potreby prebiehať a navyše obe sú veľmi malé a s malým počtom dier na fotografovanie. Čo je však horšie, výhľad z nich je len na zopár stojísk v bezprostrednej blízkosti, pokým samotná dráha sa nachádza viac na sever a ešte aj ďaleko. Tieto dve terasy sú preto vhodné skôr iba na cielené vyfotografovanie konkrétneho lietadla, ktoré v ich blízkosti parkuje, ako na dlhodobý pobyt.

B787-9 Japan Airlines JA862J (NRT)	A350-900 Delta Air Lines N508DN (NRT)

Keďže nás podľa predpovede čakalo slnečné popoludnie, museli sme sa vybrať na iné miesto a ako najvhodnejšie sa nám javil prah dráhy 34L. Dráha 16R/34L sa tu označuje aj ako „Dráha A“, teda hlavná, a to aj vzhľadom na jej dĺžku 4 000 metrov. Uskutočňujú sa z nej prakticky všetky vzlety a taktiež časť pristátí, a to jednak všetky pristátia typu A380 a potom pristátia väčšiny nákladných letov a lietadiel smerujúcich k Terminálu 1, ktoré tak čaká po pristátí kratší rolovací čas. Dráha 16L/34R nesie zase označenie „Dráha B“, čo evokuje akýsi druhoradý význam, čo je pri jej dĺžke iba 2 500 metrov aj pochopiteľné. Jej, na pomery tak veľkého a významného letiska, nedostatočná dĺžka súvisí s neochotou majiteľov niektorých pozemkov vzdať sa ich v prospech štátu. Už pri plánovaní a neskoršom budovaní letiska Narita boli tieto práce sprevádzané búrlivými protestmi miestnych obyvateľov, ktorí letisko v tejto lokalite odmietali. S niektorými z nich si štát nevedel poradiť a tak dnes pri pohľade na mapu letiska vidíme absolútny svetový unikát, že prah dráhy 34R sa nachádza tesne za súkromnými pozemkami, ktorých majitelia sa ich nechcú vzdať a rolujúce lietadlá musia tieto pozemky zložito obchádzať po kľukatých rolovacích dráhach. Pôvodne sa dokonca pred prahom dráhy 34R nachádzal ešte kus dráhy, ktorý sa mal stať jej súčasťou, ak by sa podarilo presvedčiť majiteľov pozemkov medzi nimi, aby sa ich vzdali, avšak postupom času, keď bolo jasné, že majitelia svoje postoje nezmenia, sa táto „predbudovaná“ časť budúcej dlhšej dráhy zmenila na oveľa potrebnejšie stojiská a letisko sa zmierilo so stavom, že „Dráha B“ bude mať dĺžku iba 2 500 metrov. Preto sa na nej uskutočňuje iba väčšia časť pristátí a takmer žiadne vzlety.

B777-300 China Airlines B-18007 (NRT)	CRJ700 Ibex Airlines JA12RJ (NRT)

Už v prvej časti rozprávania som uvádzal, že zima je v Tokiu prevažne suchá a relatívne slnečná, s teplotami o niečo vyššími ako v našich končinách, je preto celkom vhodným obdobím na spotterský výlet. Je treba sa však zmieriť s tým, že dni sú samozrejme kratšie ako v lete a vzhľadom na orientáciu dráh 16/34 slnko hlavne ráno veľmi rýchlo prechádza do osi dráhy, čo robí napr. ranné fotografovanie z terasy Terminálu 1 veľmi problematickým. Navyše v tomto období prevláda vietor severných smerov, takže sa lieta spravidla v smere 34. Naopak v letnom období sa lieta prevažne v smere 16, kedy sú spotterom k dispozícii aj niektoré dobré fotopozície na severnej strane letiska. Aj dni sú samozrejme dlhšie, počasie je však výrazne oblačnejšie a vlhkejšie, teda aj s častými zrážkami. Pravdepodobnosť slnka je v zimných mesiacoch takmer 60%-ná, v lete sa však pohybuje len niekde medzi 30-40 percentami. Aj preto som si doposiaľ vždy na návštevu Tokia vybral zimné obdobie. To s kratšími dňami a nižšími teplotami so sebou prináša aj menšie riziko vlnenia vzduchu nad zemou, takže možno počas väčšiny dňa fotografovať aj lietadlá na zemi, čo v lete okrem rána a večera prakticky nie je možné. Lietanie v smere 34 so sebou prináša síce horší uhol slnka, avšak pri prahu dráhy 34L sa nachádza dobrá fotopozícia, ktorá umožňuje fotografovanie lietadiel pri vchádzaní na prah dráhy a je teda možné fotografovať prakticky od obeda až do večera, len s minimálnym posunom na mieste. Nachádza sa tu aj jeden z miestnych parkov (Hikoki-no-Oka Park), ktorý je dokonca plne vybavený pre potreby spotterov, čiže má veľké parkovisko, vyvýšenú platformu pre ľahšie fotografovanie a dostatok miesta pre veľké množstvo ľudí, ktorí ho aj hojne navštevujú.

A350-1000 Cathay Pacific Airways B-LXF (NRT)	B767-300 All Nippon Airways JA609A (NRT)

Naše kroky preto po odložení batožiny smerovali práve sem. Okrem vlastného auta alebo taxíku sa na miesto možno dostať aj miestnym autobusom, ktorý odchádza z autobusových nástupíšť pri Termináli 1 aj Termináli 2 a zastávku má pri malom leteckom múzeu na juh od letiska. Aj múzeum samotné stojí za pozretie, za vstup na vonkajšie plochy sa ani neplatí a stojí tam napr. vzácny NAMC YS-11, turbovrtuľový dopravný stroj japonskej výroby. Samozrejme ešte zopár ďalších menších lietadiel a vrtuľníkov, ktoré som však bližšie neskúmal, naším cieľom totiž bol čo najrýchlejší presun na fotopozíciu. To nie je žiaden problém, popri ceste je to po pohodlnom chodníku len asi 10 minút. Odporúčam však záujemcom o tento spôsob dopravy pozrieť si vopred časy odchodov autobusu naspäť na letisko, lebo jazdí veľmi riedko. Po príchode do parku sme zistili, že park je skutočne dobre vybudovaný, ale pre kvalitné fotografovanie pristávajúcich lietadiel je predsa len príliš blízko k ose dráhy a lietadlá sú teda v nevhodnom uhle. Aj smerom k prahu dráhy bolo v zábere zopár prekážok v podobe plotov, kamier a pod., ktoré v zábere vadili. Väčšina domácich spotterov preto na kvalitnejšie fotografie používa miesto ešte o niečo viac západnejšie, zhruba na začiatku zákruty miestnej cesty 106, odkiaľ možno fotografovať bez prekážok nielen lietadlá natáčajúce sa na prahu dráhy 34L, ale aj pristávajúce lietadlá sú v lepšom uhle. Nevýhodou je trochu rušivé pozadie v podobe veľkých hangárov a zaparkovaných lietadiel. Preto sme sa po prvotných skúsenostiach premiestnili práve sem a tu sme strávili celý zvyšok dňa.

A220-300 Korean Air HL8093 (NRT)	B757-200F SF Airlines B-2840 (NRT)

Strávili sme tu krásnych 5 hodín popoludnia, ktoré bolo až na pár oblakov slnečné, pričom kaluže vody na poľnej ceste pripomínali, čomu sme sa vďaka môjmu prezieravému rozhodnutiu o posune dátumu odletu vyhli. Pred našimi objektívmi defilovalo na odlet jedno lietadlo za druhým, občas prerušované nejakými pristátiami, aj keď tie sa obmedzili hlavne na niekoľko amerických dopravcov a nákladné lety. Odlety však boli veľmi pestré, všetky lietadlá rolovali na vzlet práve sem. V diaľke sme mohli pozorovať aj lietadlá pristávajúce na dráhu 34R, vzdialenosť však bola aj v slnečnom zimnom počasí príliš veľká na akékoľvek fotografovanie. Vedeli sme však, že jedno z najväčších lákadiel pristane určite na „našu“ dráhu. Bol ním A380 spoločnosti All Nippon Airways v krásnom „korytnačom“ sfarbení, ktorý lietal exkluzívne medzi Tokiom a Havajskými ostrovmi, obľúbeným dovolenkovým miestom Japoncov. ANA používajú celkom 3 kusy, každý v inej farebnej mutácii ale aj s mierne odlišným motívom, o to vytúženejší cieľ fotografov. V tom čase však mali dodané iba prvé dva kusy, v zelenej a bledomodrej farbe, ktoré boli na prvý pohľad veľmi podobné, oranžový stroj bol ešte vo výrobnom závode, avšak vplyvom poklesu dopytu spôsobenom koronavírusom tento ani v čase písania týchto riadkov stále nelieta. Naše očakávanie nás nesklamalo a zhruba hodinu pred západom slnka dorazil krásne sfarbený stroj JA382A a pristál pred nami na dráhu 34L. Spolu s tmavými mrakmi v pozadí, ktoré vyzerajú na fotografii hrozivejšie ako v skutočnosti boli, to vyzeralo veľmi impozantne. Vedeli sme, že jedným z hlavných cieľov počas nášho pobytu bude vyfotografovať aj druhý lietajúci stroj JA381A.

A380 All Nippon Airways JA382A (NRT)	B777-200F Lufthansa Cargo D-ALFG (NRT)

Pri fotografovaní a rozhovoroch s domácimi spottermi, ktorých tu bolo po daždivých dňoch relatívne dosť, čas rýchlo ubiehal a až žltnúce slnko nám pripomenulo, že deň sa chýli ku koncu. Vzhľadom na to, do akej predpovede počasia sme pôvodne mali letieť, nás hrial príjemný pocit pri srdci, že už prvý poldeň nášho výletu dopadol výborne. Keď slnko stratilo úplne svoju silu, nastal čas pobrať sa naspäť k leteckému múzeu a počkať na náš autobus, ktorý nás odviezol naspäť na letisko Narita. Mali sme dostatok času, lebo až neskoro večer nás čakal ďalší let do Soulu. Toto riešenie s posunom dátumu odletu nám síce vyriešilo problém s nepriaznivým počasím, avšak na druhej strane sme boli veľmi unavení po nevyspanej noci na palube lietadla a dlhom fotografovaní. Ale vždy je lepšie byť unavený s peknými zábermi na čipovej karte ako odpočinutý v daždivom počasí... Postupne prišiel čas nášho odletu a my sme presunuli do východu letu Ethiopian Airlines do Soulu. Ako som už spomínal, Ethiopian Airlines lietal na úseku Soul-Tokio ako pokračovanie svojej linky do Addis Abeby, pričom využíval udelenú 7. slobodu, teda možnosť prepravovať cestujúcich aj na úseku medzi Tokiom a Soulom. Keď som hľadal najvýhodnejšie spojenie, tento let ma upútal okamžite, bol totiž nielen medzi najlacnejšími, ale najmä bol tam i späť vo večerných resp. podvečerných hodinách, takže nás neoberal o cenné hodiny spottingu a zároveň v cene zahŕňal aj zapísanú batožinu a dokonca aj plný servis na palube. Väčšina ostatných dopravcov, ktorí na tejto trase hojne lietali, za podobnú cenu ponúkala iba príručnú batožinu a minimálny alebo žiadny servis na palube.

A350-900 Vietnam Airlines VN-A892 (NRT)	B787-8 Zipair JA822J (NRT)

Už za hlbokej tmy sme teda nastúpili na palubu Boeingu 787-8 Ethiopian Airlines, čo bol ďalší bonus oproti typom A321 alebo B737, bežne lietajúcim na tejto trase. Prekvapila nás veľmi nízka obsadenosť lietadla, čo bolo ale pochopiteľné vzhľadom na charakter letu, aj tak som ale očakával viac cestujúcich. O to väčšie pohodlie sme s Mrkom mali. Každý sme si mohli obsadiť svoj rad sedadiel a vychutnať tak asi dvojhodinový let v absolútnom pohodlí. Okrem palubného zábavného systému, s ktorým sme počítali, sme boli veľmi milo prekvapení aj plným teplým jedlom podávaným v ekonomickej triede na tomto relatívne krátkom lete, to je čosi, čo sa v dnešnej dobe už tak často nevidí. V našich zbierkach skončilo aj niekoľko kusov bezpečnostných inštrukcií a „amenity kitov“ pre cestujúcich, ktoré obsahovali nielen masku na oči, ale aj zubnú kefku a zubnú pastu a pár žltých ponožiek, v ktorých zhodou okolností píšem aj tento článok :-) Moje rozhodnutie letieť práve týmto letom si preto nemôžeme dostatočne vynachváliť. Na letisku Incheon v Soule sme pristáli tesne pred polnocou, ale podarilo sa nám včas vybaviť všetky formality, vymeniť nejaké peniaze a aj úspešne nájsť nástupište vlaku do mesta, ktorý mal onedlho končiť svoju prevádzku, preto bolo dôležité ho ešte stihnúť. Ten nás krátkou jazdou dopravil len kúsok od letiska, kde som mal rezervované jednoduché a lacné ubytovanie. To sme síce našli až po chvíľke blúdenia nočnými ulicami, ale napokon všetko dobre dopadlo a konečne sme sa mohli unavení zvaliť do našich postelí, aby sme na druhý deň ráno mohli začať náš dvojdňový pobyt v Soule.

A330-300 Shenzhen Airlines B-8865 (NRT)	A321neo VietJet Air VN-A646 (NRT)